Knižka Patchwork kam sa pozrieš

Knižka Patchwork kam sa pozrieš

Pokračovanie knižky Jany Harmachovej, ktorá bola určená pre začínajúce patchworkárky. Knižku nájdete opäť v e-shope. Opäť niekoľko slov autorky:

Ak som sa u tej prvej knižky mala na čo vyhovárať, teda ako na nejakú neprebádanú pôdu a úplnú neskúsenosť, tak u tejto už naozaj nemám na čo. Takže táto už ich celkom načisto a nie je naozaj dokonalá, ale písala som ju s láskou a všetku ostatnú prácu na nej urobila ako najlepšie to šlo. Časom tu možno napíšem, kedy všade mi niečo utieklo, kde čo pokazili pri poslednej ceste do tlače a čo som si predstavovala, že vyjde inak. Teraz Vás ale skôr pozývam na nahliadnutie a mám veľkú trému, či sa Vám knižka bude páčiť.

 

Vitajte v zošívanom kráľovstve

Dovoľte mi, aby som vás všetkých privítala pri svojom obľúbenom hobby a zároveň pozvala na spoločnú cestu, na ktorej sa pokúsime hľadať nové inšpirácie a nápady pre vašu tvorbu s handričkami, klčekmi a všelijakými textilnými zvyškami i vzácnymi pokladmi.

Leto u tety Jany bola knižka, ktorá mala predstaviť základné techniky a možnosti patchworku tak, aby pomohla všetkým, ktorí s touto technikou začínali, alebo sa stretávali s jej úskaliami. Od jej vydania ubehli dlhé tri roky a ma opäť svrbeli prsty nad klávesnicou, takže som sa hlboko zamyslela a začala zbierať materiál pre túto knižku. Nerada by som sa opakovala alebo predkladala veci notoricky známe, takže tentoraz to nebude o technických možnostiach (rovnako už všetko iste viete), ale skôr o nápadoch, impulzoch, farebných a priestorových konceptoch. To samozrejme neznamená, že by som sa úplne vyhla informáciám o spôsobe ušitia, ale budem predpokladať, že niektoré veci už poznáte ak niektorým sa ľahko dopracujete s pomocou iných knižiek alebo internetovej siete.

V materskej škôlke sme mali neuveriteľne živého a vynaliezavého Déžu a ktokoľvek z nás niečo vyviedol, skúšali sme na pani učiteľku výhovorku "Déža ma naviedol". Keby táto knižka zafungovala ako Déža a Vy by ste si občas povedali „Jana ma naviedla“, splnila by úplne dokonale svoj účel. A keď už som toho Déžu chudáka zase zneužila, mám o ňom príhodku, ktorá vám bude pripomínať jednu z činností a kto vie, či tú moju záľubu v rozrezávaní látok tiež nepredznamenala. Po každom obede sme v herni rozložili lehátka a nastal neuveriteľne protivný čas na spinkanie. Dodnes si myslím, že to bol čas pre pani učiteľky na ich kávu a my deti sme museli jednoducho byť ticho a predstierať, že nutne potrebujeme odpočinok. Spali len niektorí z nás a Déža teda rozhodne ani raz a málokedy počas tohto času nedošlo ku konfliktnej situácii a dohadovaniu práve s týmto blonďavým uličníkom. Tentokrát bol ale Déža neuveriteľne pokojný, nevydal ani hlásku, dokonca mal prižmúrené oči a pani učiteľka sa na jeho nezvyčajný pokoj bola pozrieť niekoľkokrát. Podozrivé nám to teda bolo všetkým, ale nás deti opäť Déža nesklamal. Keď nastal vytúžený okamih, kedy sme konečne mohli zliezť z lehátok, Déža odhodil deku a ukázal sa v celej kráse. A že to bola nádhera. Jeho pruhované pyžamko bolo rozstrihané na prúžky rôznych šírok a to tak, že celé, od nohavíc až po predné vrecko. Moja mamička hovorí, že som do neho vtedy bola zamilovaná, pretože každý príchod zo škôlky začínal nadšeným rozprávaním o Déžovi. Zamilovaná som teda rozhodne nebola, ale obdivovala som ho nesmierne. Nepozorovane vpašoval nožnice pod perinu a potom s tými detskými klmpami s okrúhlymi špičkami nenápadne vytvoril úplný originál. To by predsa musel obdivovať každý „rozumný“ človek. No, pani učiteľka ani Déžova mamička k tým rozumným vtedy asi nepatrili. Ak sa teda občas stretnete s niekým, kto bude nad Vaším patchworkovým počínaním krútiť hlavou, asi je to človek podobne nerozumný. Jeden môj kamarát hovorieval: „Jani, upeč, ženská, ktorá pečie, nehnevá.“ „Toník, pečiem len občas, aby som veľmi nezlústla, a ženská, ktorá patchworkuje, hnevá ešte menej.“

Prajem Vám všetkým veľa radosti pri šití a pokojne občas hnevajte, alebo niečo upečte.

 

Prečo a kde hľadať inšpiráciu

Patchwork je tvorivá záležitosť pre nepokojné dušičky, ktoré spravidla neposedia chvíľku pri pive či televízore a namiesto toho odpočívajú s hromadami handričiek, nití, špendlíkov a rôznych ďalších výtvorov. Spočiatku je výzvou technické riešenie vzoru podľa časopisu, knižky alebo návodu, a radosť z diela je tým väčšia, čím podobnejší je výsledok predlohe. Skôr alebo neskôr príde chvíľka, kedy je jasné, že ušiť už viete všetko, čo vás zaujíma, a výzvou sa teda stáva nie technické prevedenie, ale originalita diela. To je presne okamih, kedy sa začnete obzerať okolo seba a patchwork sa zrazu objaví všade okolo vás. Moja báječná kamarátka Magda stihne komentovať farebné kompozície cestných násypov bez toho, aby to rušilo jej koncentráciu na riadení vozidla. Pre neznalého spolucestujúceho môžu byť jej nadšené výkriky skutočne prekvapujúce. Na jej obranu musím dodať, že napríklad neskorá jar je okolo ciest naozaj nádherná.

Ako to teda s tou inšpiráciou funguje u mňa a čo všetko ma môže povzbudiť k strachu v pokladnici látok? Niekedy je to pomerne intuitívna záležitosť. Dlažba v nájomnom dome zo začiatku storočia či v kostole je vlastne hotovka. Tvary mozaiky sú rovnaké ako pri klasickom patchworku, farebnosť spravidla veľmi triezva, ale zaujímavá as dušou. Keltský uzol na liatinovom poklope kanála na stredovekom námestí, vitrážové okná v katedrále, kamienková pláž alebo popraskaná kôra starého stromu, to všetko sú inšpirácie, ktoré navedú k riešeniu tvaru, štruktúry i farebnosti. A potom sú tu ešte obrázky. Hovorím tak situáciám, keď mám oči dokorán a hltám kombináciu tepla, svetla, nálady, a mám pocit, že by som tú krásu chcela nejako zakonzervovať, jednoducho zachytiť a zhmotniť, aby mi z nej niečo zostalo. Niekedy pri tom mám ja alebo niekto z mojich blízkych fotoaparát, niekedy sa ponáhľam do svojej dielne a hneď začerstva vyhadzujem potrebné handričky a kreslím si nápady na kadejakú zadnú stranu použitej obálky. V týchto okamihoch nemám potrebu urobiť presnú kópiu obrázku z textilu. Skôr sa snažím nájsť patchworkový vzor, ktorý by zodpovedal zámeru a nájdem pre jeho vykonanie farebnú kombináciu, ktorá by na mňa pôsobila podobným dojmom. Či použijem klasický vzor a ušijem pokrývku, ktorú niekomu venujem ako pripomienku spoločného okamihu, alebo stvorím záves na stenu, ktorý nemá iný účel ako dekoračný, to záleží na mnohých okolnostiach. Prvým faktorom je množstvo materiálu. Niekedy mám presne to, čo potrebujem, ale nemám toho dosť na veľkú deku, potom vymyslím buď niečo menšieho na úžitok, alebo obyčajnú dekoráciu. Záchranným riešením takejto situácie, a to prichádza do úvahy vždy, je taška. Na tej je možné zrealizovať takmer čokoľvek a zužitkujete aj celkom malé kúsky, ktoré by na nič iné nestačili. Niektoré obrázky sa jednoducho pre veľké diela nehodia svojou podstatou, niekedy chýba odvaha a niekedy jednoducho nie je komu alebo prečo venovať veľkú deku. Z toho všetkého vyplýva, že každý zámer má niekoľko možností realizácie, a než sa do niečoho pustíte, určite sa nevyhnete kresleniu, počítaniu a meraniu rozmerov. Teda pokiaľ nie ste dobrodruhovia a nevrháte sa do práce s optimistickým presvedčením „ono to nakoniec nejako dopadne“. V skutočnosti s každým dielikom nastáva okamih, kedy treba trochu zaimprovizovať a tak trochu to celé dovymyslieť. Ja si spravidla počítam vopred aj jednotlivé látky, aby som nebola prekvapená pri poslednom bloku. Lenže... niekedy sa mi podarí niečo zle odrezať, na látke sa objaví chyba v podobe uzlíka alebo zlej tlače a niekedy mi tiež tá Pytagorova veta nejako nevyjde. Väčšinou je táto situácia riešiteľná, nájdem podobnú látku, preskladám kompozíciu, alebo rozšírim lemovanie. A že výsledok presne nezodpovedá zámeru? No je to predsa ručná práca. Pred mnohými rokmi bol môj otec na severe Afriky a kupoval ako suvenír ručne tkaný koberec. Po bližšom skúmaní zistil, že všetky koberce v obchode majú vo vzore niekoľko viditeľných chýb (koza mala napríklad päť nôh). Pristúpil k nemu predávajúci moslim a vysvetlil, že chyby sú súčasťou práce, pretože len Alah je dokonalý a výrobca, ktorý by urobil vzor bezchybne, by sa tým k Alahovi nevhodne približoval. Takže váženie, len Alah je dokonalý.

 

Obrázky krajiny

V úvodnej kapitole o hľadaní inšpirácií som spomenula situácie, kedy mám pred očami obraz veľkej krásy a dostanem chuť niečo z tej krásy zachovať pomocou látok a šijacieho stroja. Nechala som týmto spôsobom vzniknúť niekoľkým dielikom, ale považovala tá za celkom neprenosnú informáciu, pretože som málokedy mala k dispozícii fotografiu inšpirujúceho obrázku a hotového dielika. V minulom roku som pri inštalácii výstavy fotografií Viktora Pressla s názvom Farby Írska pri niekoľkých jeho obrázkoch dostala nápad na quilt. Uvedomila som si, že inšpirácia môže prísť mnohými cestami a že by to bola celkom zaujímavá téma pre knižku. Nakoniec som ušila jednu veľkú prikrývku, ktorej farebnosť vychádza z časti Viktorovej fotografie, jednu hotovú deku som naopak našla v inej fotografii a s jednou ďalšou som sa nakoniec nepopasovala dôstojne, takže niekedy nabudúce. Niekoľko fotografií vám s Viktorovým dovolením ponúkam, možno by vás mohli inšpirovať tiež. Tie fotografie zachytávajú krajinu v nejakom neopakovateľnom okamihu, pri úsvite, západe slnka alebo pred búrkou. Viktor vyhľadáva neobvyklé svetelné podmienky, a hoci to tak môže vyzerať, nikdy fotografie dodatočne farebne neupravuje. Proste on fotografuje presne tie obrázky, ktoré u mňa spravidla vyvolávajú potrebu zachytiť ich vo svojej práci. Názorné by asi bolo, keby som ku každej fotografii mala niečo ušité, ale to naozaj nebolo v mojich silách a aj ten pohľad na fotografiu predsa len nemá rovnakú silu ako reálny obrázok, ktorý máte pred očami. Na druhú stranu ja pri svojich „obrázkoch“ spravidla nemala fotoaparát a tiež neviem tak dobre fotiť, takže mi zase chýba fotografia, ktorá by vám umožnila porovnať, nakoľko som sa s úlohou vyrovnala. Je mi jasné, že tento prístup nie je ideálny, ale zostane tak oveľa viac priestoru pre vašu fantáziu a cieľom nemala byť ukážka miery mojej zručnosti, ale „drobné pošťouchnutí“, aby ste dostali chuť tvoriť.

 

Jana Harmachová